by Marek Piaček | aug 6, 2011 | Filmová hudba, Požoň Sentimental, Recenzie |
Andrea Serečinová – recenzia koncertu Požoň sentimentál vo Filmovom klube 901 Kabinet doktora Caligariho (1920, réžia: Robert Wiene) Požoň sentimentál Filmový klub 901, Bratislava, 24. február 1999 Sú nápady, ktoré sa zdajú byť také logické a prirodzené, že sa priam vnucujú svojim objaviteľom. S podobnou intenzitou sa musela na svet pýtať aj myšlienka spojiť projekcie starých nemých filmov so živou hudobnou produkciou. Jej realizácia sa podarila bratislavskému Filmovému klubu 901, ktorý už tretí rok uvádza v spolupráci so zahraničnými kultúrnymi centrami raz mesačne slávne tituly nemej filmovej éry. Po viacerých rockových, či undergroundových zoskupeniach, ktoré „vyplnili“ zvukové vákuum vybraných filmov (napríklad Made 2 Mate, Kosa z nosa, Bezmocná hŕstka, Free faces…) sa v deväťstojednotke vo februári t. r. predstavil Malomestský komorný orchester Požoň sentimentál. Skôr, než prišiel na rad slávny film nemeckého expresionizmu, bolo na mieste filmového žurnálu premietnuté pôvabné dielko – slovenský inštruktážny film Práca s kliešťami, cyklus nemých miniportrétov rôznych pracovných nástrojov z 50. rokov, pravdepodobne určený k príprave žiakov na robotnícke povolania. Hudba súboru Požoň sentimentál sa v rámci tejto akcie ocitla v zaujímavých kontextoch – koniec-koncov práve kontexty boli viackrát proklamované ako hlavný program súboru. Požoň sentimentál sa hlási k tradícii mestských salónnych orchestrov a práve tie bývali jednými z protagonistov dobovej hudobnej produkcie k filmom. Hudba tvorila neodmysliteľnú súčasť (až na vyslovené výnimky) filmovej histórie – éru nemého filmu nevynímajúc. Či už to boli rané pokusy o synchronizovanie hudby z fonografu s filmovým obrazom, alebo živú hudobnú produkciu, ktorú vytlačil definitívne (?) z kinosál nástup zvukového filmu v 30. rokoch. Podobne ako inde, aj v bratislavských kinách obstarávali hudobnú produkciu najmä klaviristi, no niektoré...
