Jozef Gejza Trinkerl – Text na prvom CD Požoňu sentimentál

Tri roky pred dvadsiatym prvým storočím si ovzdušie Bratislavy prúdi od západu na východ i od severu na juh nad vykývanými hraničnými kameňmi voľne ako kedykoľvek predtým. Zatiaľ sa nevynašli prostriedky na reglementáciu prúdov atmosféry, ktorých sloboda vždy znepokojuje, pretože nikdy nemôžeš vedieť, čo privanie, v akej kombinácii a v akej intenzite. Pre hudbu súboru Požoň sentimentál sú tieto prúdenia ako apeirón pre svet: útvary požoňovskej hudby sa z nich neviazane vynárajú a živia pred užasnutým zrakom nielen poslucháčov ale – neraz mám taký pocit – aj samých autorov, (budúcich?) starých majstrov. A tak ako apeirón pred nami odjakživa necháva vyvstávať tie najneuveriteľnejšie spojenia tvarov, chutí a nálad, tak aj požonizmus nad nami rozprestiera svoje krídla od intimity verklíka a huslí až po heroizmus nadoblačných zvukových kaskád a farieb. Meteorosenzitívny poslucháč má pri počúvaní skladieb súboru Požoň sentimentál pocity, ako keď sa od Álp k Bratislave blíži föhn: chce sa mu bezuzdne smiať, pričom prežíva až úzkostnú nostalgiu. Sú to závideniahodné pocity? Neviem, rozhodnúť si to musí poslucháč sám. V každom prípade však hudobný požonizmus s poslucháčom smrteľne vážne ráta, potrebuje ho ako tretieho do mariášu, cíti sa bez neho nesvoj. Poslucháč-spoluhráč sa pri počúvaní požoňovskej hudby mení bez problémov na autentického participanta hudobnotvorného diania – napríklad štrngotom mokalyžičky v porcelánovej šálke s čiernou kávou, výbuchmi smiechu či stŕpnutým tichom. Požonizmus od neho programovo nevyžaduje vedomú účasť, ale automaticky ho zaťahuje do svojej hry, aj keby sedel uprostred hlučnej spoločnosti. V prostredí café-restaurant Prašná bašta v Bratislave si to môžete overiť. Alebo počúvajte toto CD… Dá sa hovoriť o hudbe súboru Požoň sentimentál vážne? Vážne je to s tým,...