Premiéra novej skladby APOLLOOPERA, melodráma o jednom bombardovaní. V utorok 19. novembra 2013 o 19 h v Malej sále Slovenskej filharmónie, Reduta, Bratislava.
Autori
Hudba – Marek Piaček
Libreto – Martin Ondriska, Marek Piaček, Marold Langer-Philippsen
Réžia – Marold Langer-Philippsen
Účinkujú
Slovenský filharmonický zbor
Jozef Chabroň – dirigent
Štefan Bučko – rozprávač
Albert Hrubovčák – trombón
„APOLLOOPERA, melodráma o jednom bombardovaní pre zbor, herca a trombón“
Dielo vychádza zo skutočnej udalosti – 16. júna 1944 spojenci bombardovali bratislavskú rafinériu Apollo. Dejová línia sa opiera o reálne správy zo života medzivojnovej viacjazyčnej Bratislavy viažuce sa k „Apolke“. Každodenný život je tu konfrontovaný s napätými udalosťami štyridsiatych rokov 20. storočia. Barbarstvo násilia je zdanlivo zatlačené do úzadia jednoduchými postavami starých „apolákov“, či ich aktivitami v robotníckych spolkoch. APOLLOOPERA nie je politikum. Civilný život „apolákov“ môže byť metaforou akéhokoľvek ľudského bytia a jeho bezmocného prežívania zoči-voči dehumanizácii a technokracii „komplexných riešení“ celospoločenských problémov.
Osudy „Apolky“ predstavujú autori v osudoch robotníkov, majstrov, civilistov, vojakov, pilotov bombardérov, odbojárov, básnikov, intelektuálov. Text libreta vychádza z archívnych materiálov, dobovej odbornej literatúry, fotografií, chemických vzorcov špeciálnych produktov „Apolky“, zápisníc z činnosti spolkov, citácií, výpovedí svedkov… Libreto dopĺňa dobová poézia, autorské alúzie na rôzne básnické i prozaické štýly, scudzovacie efekty, piesne…
Autori APOLLOOPERY (Marek Piaček, Martin Ondriska a Marold Langer-Philippsen) rozvíjajú poetiku, ktorú obsahujú už ich predchádzajúce spoločné projekty venované M. R. Štefánikovi (opera Posledný let), udalostiam okolo „delenia“ Československa (Lesť rozmyslu), histórii Košíc (opera 66 sezón) či revolte voči romantizmu (opera Kráľ duchov, Štós).
Krátke dejiny rafinérie Apollo
Podľa knihy Emil Kudlička, Peter Valo: Slovnaft 100, Slovakia, Bratislava 1995.
Finančníci si koncom 19. storočia uvedomovali, že Uhorsko potrebuje vystúpiť zo svojej zaostalosti. Navrhli vybudovať rafinériu ropy. Bankár Arpád Spitz presvedčil svojich kolegov, že najvhodnejším miestom je Bratislava. Bratislava bola druhým najväčším mestom v Uhorsku s vynikajúcou vodnou cestou, ktorá ju spájala s Rakúskom, Moravou, Nemeckom, a ropnými poľami pri Čiernom mori. 40 % obyvateľstva sa uplatňovalo v priemysle, čo bolo vtedy jedinečné. Vybavenie rafinérie Apollo bolo na veľmi dobrej technickej a technologickej úrovni. Dlhé roky plnila funkciu dodávateľa motorových a vykurovacích palív, mazív a asfaltu až temer do svojho úplného zničenia v roku 1944.
Svoj najväčší ekonomický a technologický rozkvet zažila rafinéria na prelome tridsiatych a štyridsiatych rokov. Nemecko malo o Apolku strategický záujem v očakávaní vojnového stretu so Sovietskym zväzom. Ekonomické ovládnutie rafinérie bolo v súlade s nemeckou vojnovou politikou v oblasti palív a mazív. Namiesto z ropy potrebovali vyrábať pohonné látky z uhlia, ktorého mali dostatok. Novou technológiou – vysokotlakovou hydrogenáciou – premieňali uhlie na kvapalné produkty.
Nemeckí vlastníci poverili vedením rafinérie dr. Erharda Williga z Ludwighafenu s úlohou postaviť v Apolke nový olejársky závod. Tejto úlohy sa Willig zhostil dobre aj keď posledné mesiace vojny zničili jeho dielo. Willig prišiel s malým štábom spolupracovníkov, niektorí s nacistickým odznakom a s predstavou, že prichádzajú do zaostalej krajiny a podľa toho sa spočiatku správali k starým zamestnancom. Willig naopak nevystupoval ako nacista, rešpektoval prostredie, do ktorého prichádzal, pozdrav „Hail Hitler” sa od neho počul iba pri slávnostných oficiálnych príležitostiach a nikdy na adresu „staroapolákov“. Vedel usmerniť horlivých nacistov, ktorí v každej havárii videli sabotáž. Willigovo vyšetrovanie začalo otázkou „Wer ist schuldig“ (kto je vinný) a skončilo konštatovaním, že išlo o „menschliches Versagen“, ľudské zlyhanie.
Výstavbou nových zariadení bola poverená firma Uhde z koncernu IG podľa know-how prebratého ešte pred vypuknutím vojny od Američanov (Esso) a skúseností získaných v koncernovom závode v Lützkendorfe v Sasku. Vzorný závod bol zničený v pripravovanej fáze skúšobného nábehu. Stojí za zmienku, že sa v priebehu výstavby plánovala zmena koncepcie: oleje sa mali rafinovať na malý výťažok extraktu a rafinát sa mal použiť ako nosné médium pre polymerizáciu etylénu s AlCl3 na letecké oleje. Pracovali na tom nemeckí technici v Apolke pod rúškom tajomstva v spolupráci s technikmi v rafinérii v Moosbiebaume v Rakúsku. Duševným otcom novej koncepcie bol pravdepodobne H. Zorn, známy rakúsky chemik a „otec“ prvých polymérnych a esterových mazacích olejov. V osobnom rozhovore tajomstvo neprezradil, nie je o ňom zmienka ani v amerických a britských povojnových správach o nemeckej vojnovej technológii BIOS, ClOS a FIAT. Aj iná zmienka z nemeckej „kuchyne“ je pozoruhodná. V náhodou zachytenom rozhovore dvoch technikov o mazaní nemeckých prúdových lietadiel, ktoré sa objavili na konci vojny (“turbíny“), kde sa jeden pýtal, čím sa budú mazať, keď všetky výrobne olejov už sú zničené, odpoveď znela: neodparafinovanými olejovými destilátmi zohrievanými nad teplotu topenia prídavnými zariadeniami inštalovanými priamo v lietadle!
V roku 1943 bola Apolka na vrchole úspechov. V tom roku sa ešte zvyšoval akciový kapitál rafinérie Apollo. Pohroma prišla v júni 1944. 16. 6. sa zniesol na Apolku dážď bômb. Všetko sa to odohralo od 10 h 12 min. do 10 h 21 min. Nálet vykonala 15. letecká armáda USA, zúčastnilo sa ho 158 4-motorových Liberatorov krytých 35 stíhačkami typu Mustang a Thunderbolt. Zväz smerovaný na Bratislavu bol v priestore Dunajskej Stredy napadnutý skupinou 30 nemeckých stíhačov, Spojenci stratili 3 bombardéry a jedného stíhača. V rafinérií bola zničená väčšina výrobných zariadení, celkový rozsah zničenia bol vrátane infraštruktúry približne 80 %. O život prišlo 73 zamestnancov podniku, počet mŕtvych pracovníkov cudzích spolupracujúcich podnikov nebol doteraz presne zistený.
Práce na obnove Apolky sa začiatkom roka 1945 zastavili a materiál sa odviezol do Deggendorfu v Bavorsku, súčiastky do Rakúska a niečo ostalo v člnoch na Dunaji v Bratislave. Nemecký riaditeľ Dr. Willig opustil so svojimi najbližšími spolupracovníkmi rafinériu 3. apríla 1945. Demoličné komando Wehrmachtu ešte stačilo ťažko poškodiť kotoľňu a krakovačku, aby sa znemožnila rýchla obnova výroby. 4. apríla vstúpili do Apolky prví vojaci osloboditeľskej Sovietskej armády. Do závodu sa začali vracať zamestnanci, ktorí ostali v Bratislave a sovietske autority, ktoré považovali Apolku za svoju vojnovú korisť, zriadili trofejnú správu a uvoľnili pre podnik čatu ženistov, ktorí sa spolu so zamestnancami s oduševnením pustili do obnovovacich prác. Časť demontovaných potrubí sa objavila na gréckom vlečnom člne Spirula, ktorý ostal zakotvený v Bratislave. Pred deportáciami sa vedeniu podniku podarilo uchrániť bratislavských Nemcov. Všetci bez ohľadu na mzdu a ťažké podmienky pracovali na obnovení výroby.
Fotografie: Informačné a dokumentačné služby SLOVNAFT, a.s.