Kultová recenzia Tomáša Horkaya na koncert v Stoke (1998)

Tomáš Horkay v mesačníku Hudobný život 2/98

Lapšanský v Stoke alebo triumf ničotnosti

Človeku z toho zastáva rozum a krúti sa hlava. Má niečo napísať o nanajvýš pochybnom podniku, akým bol “1. abonentný koncert” Lapšanský v Stoke. Samozrejme, v sprievode nášho najslávnejšieho orchestrálneho združenia, Malomestského komorného orchestra Požoň sentimentál. Je jasné, že by ho v živote nenapadlo na takom niečom sa zúčastniť, ale odmietnuť pozvanie je predsa nezdvorilé.

Všetci poznáme Požoň sentimentál. (Pre istotu nástrojové zloženie: klavír, akordeón, flauta, fagot a husle.) Z toho dôvodu tu vôbec nemá zmysel referovať o tom, ako hrali, čo hrali atď. Hrajú zrejme vždy rovnako – s kamennými tvárami, v oblekoch, predstierajúc vážnosť svojho úsilia. Potiaľ by to bolo v poriadku. Odrazu však príde Marián Lapšanský a na vŕzgajúcom pianíne začne predvádzať nejaké kusy z Fibichových Nálad, dojmov a upomínok. Spočiatku to vyzeralo komicky, no publikum (t. j. maličké, ale do posledného miesta zaplnené priestory divadla STOKA) o chvíľu počúvalo vážne a pozorne. Napokon, bol to vcelku slušný Fibich. Spomienka na Umenie. Ale prečo v takom kontexte? Lebo to, čo sme zažili predtým a potom: obyčajné, priemerné aranžmán. Nechcem vymenúvať. Na recesiu príliš dôstojné, umením to nemožno nazvať, a čo potom? Musím spomenúť aj jednoznačné pozitívum večera, síce parodizované, no predsa, uvedenie najznámejšej árie z najznámejšej maďarskej národnej opery Ferenca Erkela, árie Hazám, hazám… (Vlasť moja, vlasť moja…) z opery Bánk bán. Prínos združenia Marka Piačeka v podobe kozmopolitizácie spoločenského vedomia a výsmechu nacionalizmu je nespochybniteľný; žiaľ, týmto zmysel pôsobenia Piačekovho súboru s dlhým názvom pre mňa končí.

Griegov klavírny koncert – chronicky známy, nevyčísliteľne obohrávaný a nezdravo populárny. To však neznamená, že aj nekvalitný a zavrhnutiahodný. Rozhodne si nezaslúži taký krutý trest v podobe karikatúry Malomestského komorného orchestra Požoň sentimentál. Zásah Ilju Zeljenku do tohto procesu, procesu Griegovho bičovania bol vrcholne ordinárny. Postavil sa pred jeden (stredne veľký) bubon a občas si s veľkým elánom zabubnoval, no väčšinou vytrvalo skúmal “partitúru”. Smiali sme sa všetci, ale ako som si neskôr uvedomil, bol to smiech cez slzy. A čo za oplzlý zvuk vyčaril miestami zo syntezátora Peter Zagar, je jednoducho neverbalizovateľné. Lenže, vážení, Marián Lapšanský sa svojho partu zmocnil poctivo a zodpovedne, v jeho prejave som vôbec nebadal humorný prístup, snáď až na záverečný úškrn pri klaňaní.

Aby bolo jasné – autor týchto riadkov, ako väčšina z nás má rád humor a s chuťou sa občas zasmeje (je nakoniec známe, že úsmev predlžuje život). Ale: je otázne, na čom. Nemôže byť predmetom bezočivého výsmechu všetko. Existuje hranica, po prekročení ktorej sa stáva vhodným použitie expresívnych výrazov, akými sú znesvätenie, zneuctenie atď. A prečo vlastne neuvádzal Malomestský komorný orchester Požoň sentimentál aj výtvory vlastných autorov? Nemám nič proti happeningom a recesiám, ak sú vtipné a dôsledné – ale prečo sa tvári ako nesmierne vážne niečo, čo si nárokuje skôr označenie “alternatívne umenie”? Prečo potrebuje Malomestský komorný orchester Požoň sentimentál pre “oficiálnu” podporu svojej činnosti výborne znejúce mená I. Zeljenku a M. Lapšanského? A prečo spomenuté osobnosti, poprední reprezentanti slovenskej kultúry na takom nedôstojnom “projekte” participujú? A hlavne – prečo potrebuje Malomestský komorný orchester Požoň sentimentál preraziť aj takto, v rámci (takmer) štandardizovaného koncertu? Komerčné záujmy, však?

Pripomínam: lístok na túto akciu stál päťdesiat korún. Pre porovnanie – abonentnú vstupenku vyše dvoch desiatok koncertov festivalu Melos-Étos sme si mohli kúpiť za stovku!! Vrelo odporúčam využiť tých 50 Sk na zmysluplnejšie účely. A Malomestský komorný orchester Požoň sentimentál by najlepšie učinil, keby sa vrátil do prostredia vinárne na Baštovej (alebo kamkoľvek, kde sa dohodnú) a prestal zarábať na tenkých peňaženkách chudobných študentov (pretože priestory divadla STOKA zaplnili skoro výlučne oni). V prostredí vinárne by ani ich (zväčša) nevkusné aranžmány nemuseli pôsobiť rušivo, mohli by sa naďalej realizovať, rozdávať údery skladateľom mnohých stáročí od Pachelbela po Stravinského a neštylizovať sa do polohy serióznych umelcov.

Jedno je isté: na 2. abonentný koncert Malomestského komorného orchestra Požoň sentimentál nepôjdem.