Vladimír Bokes – recenzia koncertu Požoňu sentimentál v rámci Večerov novej hudby 2000
Koncert súboru Požoň sentimentál (tentoraz s klaviristom Tomášom Borošom) mal byť pôvodne skombinovaný s ukážkami elektroakustickej hudby. Žiaľ, zasiahla vyššia moc v podobe slabého napätia v sieti, takže mi v pamäti utkvel len názov jednej z nich – No More Water in the Moony Organs. Takúto situáciu som pred štyrmi rokmi zažil na festivale novej hudby v Odese. Na škodu veci sa kuriózna konfrontácia nekonala. Na začiatku sa ocitla skladba Rakúšana Klausa Langa (dúfam len, že tentoraz nešlo o fingovaných skladateľov) Wenn wir in höchsten Nöthen seyn, orientovaná … s absolútnou dôslednosťou na najnižšiu úroveň dynamiky s využívaním punktualistickej sadzby. Skladba náročná na vnímanie akoby naznačovala, že tento chorál už viac rozobrať nemožno. Ľubomír Burgr v dvoch kompoziciách Short Bach I a II, rovnako ako Martin Smolka v melodráme Drahý Šebesto (žiaľ, text v podaní recitátora Martina Burlasa bol takmer nezrozumiteľný) využivajú jednoduchý kontrast medzi originálom a jeho transkripciou, zatiaľ čo Rakúšan Peter Ablinger v skladbe Wir Christenleut pre akordeón predvádza deštrukciu pôvodného Bachovho chorálu pomocou techniky príbuznej so Stravinským, pričom celkové vyznenie potvrdzuje skôr charakteristiku vyslovenú T. W. Adornom.
Predvedenie Iršaiovho diela Turbulencia č. 1 pre akordeón a klavír potvrdilo vysoký štandard tvorby skladateľa. Ťažiskom koncertu sa stala premiéra skladby Daniela Mateja Bargain Happiness, ktorá s mimoriadnym „požoňovským“ zmyslom pre humor pridáva k Bachovmu Prelúdiu a Gounodovej Ave Marii ďalší vydarený kontrapunkt (autor sa predstavil v úlohe speváka vcelku solídne) s paródiou na dnešné predstavy o tom, čo je kultúra. Záver koncertu patril Markovi Piačekovi, ktorý sa vo svojej skladbe Kindermusikverein typickým spôsobom pohral s témami z Dobre temperovaného klavíra, akoby k Bachovmu obrazu prikreslil fúzy, briadku a okuliare.
Autor (1946) je hudobný skladateľ.