Odpovede na študenský dotazník (6. 4. 2010).
Aká je vaša osobná skúsenosť s masovo-komunikačnými prostriedkami?
Veľmi zlá. Médiá sú tendenčné, skresľujú informácie, z prvej ruky viem, že fakty a udalosti, ktoré sa skutočne stanú, sú v médiách prezentované tendenčne, redaktori si tie udalosti alebo fakty prispôsobujú pre potreby vyjadrenia a potvrdenia vlastných názorov. Najhoršie je zverejnenie neoverených negatívnych informácií, ktoré sa ukážu neskôr ako nepravdivé, avšak to už médiá nezverejňujú. Toto je typický príklad v súčasnosti so situáciou okolo stavu školstva na Slovensku.
Redaktori si informácie neoverujú ani osobným rozhovorom. Je pravda, že dajú napr. rozhovor autorizovať, ale po autorizácii napr. voľbou nadpisu úplne zmenia vyznenie rozhovoru. (Nemusí to byť chyba redaktora, kt. rozhovor viedol, ale bavíme sa o médiách ako celku.) V prípade, keď médiá slúžia ako zdroj informácií, je nevyhnutné si tieto informácie overovať pokiaľ možno z viacerých iných nezávislých zdrojov. V podstate sa informácia zverejnená v nejakom médiu nedá v súčasnosti považovať za pravdivú.
Dá sa aspoň o jednom z médií povedať, že ho máte radšej než ostatné?
Áno. Zo zvyku, preto, že tam pracujú kamaráti ako redaktori, preto, že najviac informujú o kultúre, ktorá ma zaujíma. Že sú ľahko dostupní cez web. Že majú dobre spracovanú rubriku o IT a mobiloch. Pravda, so všetkými výhradami v bode 1.
Dá sa aspoň o jednom z médií povedať, že vám obmedzilo, sťažilo fungovanie vašej umeleckej činnosti?
Áno. To isté médium 🙂
Spolupráca so serióznymi partnermi – myslíte si, že médiá nimi sú?
Nie. Aspoň myslím, že na Slovensku nie. Mám trochu lepšie skúsenosti s ORF a s Českým rozhlasom.
Ako veľmi ste ovplyvniteľný?
Nijako.
Ste manipulovateľný masovými médiami?
V žiadnom prípade.
… a viete povedať akým spôsobom ovplyvňujú vašu tvorbu, vašu výpoveď?
Istotne na existenciu médií vo svojej tvorbe reagujem, ale práve najmä kvoli tej povrchnosti a nepravdivosti. Beriem ich ako nevyhnutný jav reality, ktorá ma obklopuje, ako jav s ktorým sa treba vyrovnať. Neignorujem ich. Neberiem ich však ako zdroj informácií.
Pocítili ste niekedy bezmocnosť, bezvýchodiskovosť pri manipulácii médií, spoločensko-politickými inštitúciami vašou tvorbou v tvorivom procese vášho projektu, diela?
Samozrejme. Ale nemôžem sa tým zaoberať, pretože máme veľa práce na iných projektoch. Jednoducho ich už do procesu tvorby nezapájame. Ak sa zapoja oni, berieme ich ako nevyhnutnú súčasť reality.
Aký je rozdiel medzi umením včerajška a dneška a predovšetkým v čom?
Umenie vždy reaguje na realitu, v ktorej umelec žije. Ako sa mení realita, mení sa samozrejme aj umenie, môže sa dokonca zmeniť základ umeleckého myslenia, ale vzťah medzi umelcom a realitou, kt. ho obklopuje stále zostáva. Boli pokusy znížiť dôležitosť tohto vzťahu (napr. Cage) ale v konečnom dôsledku, vždy ide o nejakú reakciu na realitu okolo. Dačo sa zmenilo: vzťah medzi jednotlivými účastníkmi umeleckej praxe. Stiera sa rozdiel medzi skladateľom, interpretom, poslucháčom, teoretickým interpretom. V súčasnosti je umenia „viac“, možno povrchnejšieho, ale viac. Hudobné dianie sa rozšírilo von z klasických koncertných siení, hudba znie na umeleckých podujatiach iných žánrov.
Ako by ste zhodnotili situáciu v súčasnej hudobno-dramatickej tvorbe?
Mám malý prehľad. Z toho mála čo poznám, myslím a vidím, že sa dajú robiť veci, aké sa kedysi nedali, ba dokonca sa dajú robiť aj opery s minimálnym rozpočtom. Vďaka streamovacím technikám sa dajú robiť hudobno-dramatické diela pre viac ľudí s naozaj minimálnym rozpočtom. Zároveň divadlá pociťujú nedostatok súčasnej tvorby. Pociťujú, iba pociťujú, niežeby si dačo objednávali, ale to, že im to chýba, už dávajú aspoň slovne najavo (vravím o inštitúciach na Slovensku).
Čo sa dnes uplatňuje v hudobno-dramatickej tvorbe? Sú to praktiky, ktoré zodpovedajú predstave umelca, akého dnes poznáme, ale aj predstave súčasného diváka?
Áno, ako pri každom inom žánri v umení. Vravím, že málo poznám súčasnú hudobno-dramatickú tvorbu. Nemôžem sa úprimne vyjadriť k téme. To je otázka na muzikológov, resp. teoretikov umenia.
Čo je dnes módny trend v hudobno-dramatickom umení? Koľko času máte na sledovanie nových trendov v umení?
Neviem, čo je módnym trendom. Nemám čas sledovať to. Z toho mála, čo zachytím, sa mi zdá, že dnes sa robí naozaj všetko – klasické opery, multižánrové diela, elektronické veci, technologické experimenty, oživovanie historickej interpretácie, megalomanské podujatia, komorné diela…
Považujete za zmysluplné prepájať vo svojej tvorbe viaceré umelecké žánre, alebo to odsudzujete?
Jednoznačne to považujem za zmysluplné, ba dnes až za nevyhnutné. Druhá vec je, že sa to deje akoby samo, že k tej interakcii medzi žánrami dochádza nevyhnutne. A umelci ten jav reflektujú a využívajú jeho potenciál.
Ktorému umeleckému žánru sa najviac venujete vo svojich predstaveniach (projektoch)?
Hudobnému.
Veríte vo „výchovu“ publika – diváka? Akým spôsobom?
Áno. Neprestajným, neustálym organizovaním predstavení, workshopov, praktickým zapájaním publika do hudobnotvorného procesu. Súvisí to s bodom 5 – o stieraní hraníc medzi jednotlivými účastními umeleckého diania. Súvisí to aj s bodom 9, že publikum z iných žánrov navštívi podujatia, na ktoré by predtým nešlo, resp. by ani nevedelo, že také niečo existuje. (A médiá mu v tom nepomôžu 🙂 Dnes je veľmi veľa hudobníkov, ktorí vzišli z pôvodného publika koncertných podujatí. Dnes sami hrajú, organizujú a vice-versa, navštevujú cudzie podujatia…