Tri roky pred dvadsiatym prvým storočím si ovzdušie Bratislavy prúdi od západu na východ i od severu na juh nad vykývanými hraničnými kameňmi voľne ako kedykoľvek predtým. Zatiaľ sa nevynašli prostriedky na reglementáciu prúdov atmosféry, ktorých sloboda vždy znepokojuje, pretože nikdy nemôžeš vedieť, čo privanie, v akej kombinácii a v akej intenzite. Pre hudbu súboru Požoň sentimentál sú tieto prúdenia ako apeirón pre svet: útvary požoňovskej hudby sa z nich neviazane vynárajú a živia pred užasnutým zrakom nielen poslucháčov ale – neraz mám taký pocit – aj samých autorov, (budúcich?) starých majstrov. A tak ako apeirón pred nami odjakživa necháva vyvstávať tie najneuveriteľnejšie spojenia tvarov, chutí a nálad, tak aj požonizmus nad nami rozprestiera svoje krídla od intimity verklíka a huslí až po heroizmus nadoblačných zvukových kaskád a farieb.
Meteorosenzitívny poslucháč má pri počúvaní skladieb súboru Požoň sentimentál pocity, ako keď sa od Álp k Bratislave blíži föhn: chce sa mu bezuzdne smiať, pričom prežíva až úzkostnú nostalgiu. Sú to závideniahodné pocity? Neviem, rozhodnúť si to musí poslucháč sám. V každom prípade však hudobný požonizmus s poslucháčom smrteľne vážne ráta, potrebuje ho ako tretieho do mariášu, cíti sa bez neho nesvoj. Poslucháč-spoluhráč sa pri počúvaní požoňovskej hudby mení bez problémov na autentického participanta hudobnotvorného diania – napríklad štrngotom mokalyžičky v porcelánovej šálke s čiernou kávou, výbuchmi smiechu či stŕpnutým tichom. Požonizmus od neho programovo nevyžaduje vedomú účasť, ale automaticky ho zaťahuje do svojej hry, aj keby sedel uprostred hlučnej spoločnosti. V prostredí café-restaurant Prašná bašta v Bratislave si to môžete overiť. Alebo počúvajte toto CD…
Dá sa hovoriť o hudbe súboru Požoň sentimentál vážne? Vážne je to s tým, kto takéto otázky kladie. Záleží vôbec na tom, či je to hudba vážna alebo či je to – werichovsky povedané – sranda? Na hudbe Požoňu sentimentál niet čo „chápať“, niet čo „analyzovať“, no zaiste je na nej čo prežívať. Je možné nezáväzne sa tejto hudbe vystaviť našimi atavistickými tykadielkami a senzormi a – aby sme dali slovo aj dnešnej mládeži – vytešovať sa z účinkov dopadu požoňovskej spŕšky na prastaré membrány našich stredoeurópskych, ak chcete, malomeštiackych duší. Táto hudbá ťahá, má drajv, a to nielen smerom do minulosti, ale aj smerom do budúcnosti. Všetci autori skladieb sú napojení na najhlbšie prúdy svetovej hudby. Dôležité pre nás poslucháčov je, aby sme neprerušili spojenie s tým, čo sa deje tu a teraz, aby sme bez výberu splynuli s originálnym posolstvom každého z autorov skladieb Požoňu. Utvoríme tak v sebe možnosť prekvapujúcich stretnutí banálneho s vážnym, plytkého s prenikavým atď., pričom sa nevdojak premieňame na miesto kultúrotvorného diania. Táto palmströmovská nevdojakosť požonizmu je od začiatku kýženým prínosom do súčasnej slovenskej hudby.
Amalgámom Požoňu sentimentál je bytostné pokusníctvo, pokorná komickosť a chvíľami až bezuzdná hravosť vyrastajúca z albrechtovského esejizmu. Autori sa výslovne prihlasujú k tomu ľudsky najbezprostrednejšiemu, čo nám zanechala jedinečná osobnosť profesora Jána Albrechta. Pre nás všetkých Hansi, toto stelesnenie esencie kultivovanosti a humoru slovenskej, maďarskej a rakúskej mentality, je programovo implantované do genetického kódu požoňovského typu hudobnosti.
Palmströmovské črty poetiky autorov skladieb zahrnutých do tohoto výberu sa prejavujú bazálnym hudobným cítením pri výbere hudobnej „suroviny“. Makrokompozičné postupy ich zaobchádzania s preberanou hudobnou matériou sa vyznačujú gargantuovskými alúziami a pantagruelovskými kolážami. Mám ešte pokračovať pripomínaním erazmovského štýlu autorov pri ich vychvaľovaní hlúposti v hudbe alebo našom každodennom živote?