Filmová hudba je ďalším hercom, Film.sk No.06/2009
http://www.filmsk.sk/show_article.php?id=6039&movie=&archive=1
Dokumentárny film Petra Kerekesa Ako sa varia dejiny sa premieta už aj v českých kinách a úspešne putuje po zahraničných filmových festivaloch. Zo 16. medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Hot Docs v Toronte si dokonca priniesol Zvláštnu cenu poroty. A neobvykle na naše pomery, len pár mesiacov po premiére filmu vyšiel v polovici mája aj soundtrack. Zároveň s ním aj ďalší s hudbou ku Kerekesovmu dokumentu 66 sezón. Dvorným režisérovým skladateľom je už desať rokov Marek Piaček (1972). Jeho neobyčajne rôznorodý tvorivý záber by vydal na niekoľko rozhovorov, tentoraz na tému – filmová hudba.
Desať rokov spolupráce. Pamätáš si ešte na vaše prvé stretnutie?
– Naša prvá spolupráca bola veľmi zábavná. Peter Kerekes robil pre televíziu profilové medailóny, redakčne ich pripravoval Peter Zagar. Raz si urobili srandu. Mal som 25 rokov a oni nakrútili profil jubilujúceho skladateľa Marka Piačeka. Takto sme sa zoznámili. Už ani neviem, prečo ma oslovil na spoluprácu na Ladomírskych morytátoch a legendách. Asi poznal Požoň sentimentál (Marek Piaček je členom P. S. – pozn. red.), a tak to skúsil. Stala sa z toho desaťročná spolupráca. Neskôr, pri spolupráci na dokumente 66 sezón sa všetci pýtali, prečo bratislavská skupina robí hudbu pre košický film, a ja som opakoval, že mesto k mestu má veľmi blízko, mestská kultúra sa podobá.
Dokument Ako sa varia dejiny musel byť pre skladateľa pôžitkom. Stretáva sa v ňom niekoľko kultúr, priestor na hudobné inšpirácie bol veľký.
– Jedno z prvých pravidiel, ktoré sme si s Petrom pri tomto filme povedali, bolo, že v žiadnom prípade nebudeme hudobne vychádzať z jednotlivých kultúr. Dohoda bola, že určite nepôjdeme po národných zvyklostiach, nebudeme robiť národné hudby, ani citovať typické skladby. A nakoniec to tam všetko je. Ozve sa tam Balkán, Francúzsko aj Alžírsko…
Ukrývaš rád do filmov rôzne hudobné hračky, zašifrované odkazy?
– Sú najmä vo filme Ako sa varia dejiny. Ale všimnú si to iba ľudia, ktorí sa dobre vyznajú v hudbe. Napríklad je tam hudba klezmerovského typu a znie motív z Valkýry, čo je „politicky nekorektné“. Alebo v jednej scéne rozpráva bývalý väzeň z koncentračného tábora, ktorý otrávil esesákov, a k tomu znie Bachova ária Zľutuj sa Bože! z Matúšových pašií. A takých „politických nekorektností“ je tam veľa. To sa mi páčilo.
Čí to bol nápad?
– Peter navrhoval citovať buď motív z Felliniho filmu alebo Wagnerovu hudbu, ako je použitá v Apocalypse Now. Scéna, keď si v helikoptérach pri útoku púšťajú Valkýru. Keď som videl celý Petrov film, zdal sa mi Wagner vhodnejší. Valkýra už má svoju „vojnovú povesť“. Potom som to vyvažoval Bachom. Je to tiež nemecký skladateľ, ale význam jeho hudby je úplne opačný. S tým sme sa naozaj vyhrali a je to cítiť. Každá z tých skladieb buď vychádza z Valkýry alebo z Bacha, ale je to ťažko rozpoznateľné. Aj keď som sa pýtal jedného muzikológa, či spoznal z čoho to je, spočiatku nevedel.
Nie je ti ľúto, že divák, ktorý nie je až tak hudobne zbehlý, tieto hudobné hry neocení?
– Nie. To ma baví napríklad na knihách Umberta Eca – povedzme Foucaultovo kyvadlo. Má toľko rovín, že ho môže čítať upratovačka, ktorá si z toho vyberie detektívnu story, a môže ju čítať filozof, ktorý sa vytešuje z tých „hračiek“ a detektívka ho nezaujíma. Aj ja sa to snažím vždy takto robiť. Písať peknú hudbu. Niekto to bude počúvať preto, že sa mu to jednoducho páči, alebo si pri tom oddýchne, a odborník sa bude tešiť z toho, čo všetko v skladbe objaví.
Aký je Peter Kerekes typ režiséra? Rád o hudbe k svojmu filmu debatuje, alebo necháva skladateľovi voľnú ruku a vyjadruje sa až k finálnej verzii?
– Peter má vždy jasnú predstavu, preto mi aj vyhovuje spolupráca s ním. Má schopnosť presne sformulovať čo chce a za tých desať rokov sa to naučil ešte lepšie. Väčšinou s niečím príde, to som si všimol až teraz spätne, keď sme mixovali soundtracky. Veľa vecí, ktoré som robil pre Petra, a znejú aj na CD, sú novým spracovaním mojich starších skladieb. Keď si Peter nájde nejakú skladbu a páči sa mu, tak ju nikdy nepoužije priamo z pôvodného albumu – ako to napríklad urobili vo filme Útek do Budína so skladbami Požoňu sentimentál. To nebolo dobré. Ten film má inú atmosféru, iný zvuk a zrazu sa tam ozvala hudba, ktorá mala úplne odlišný priestor. Pritom to ani nebolo treba upravovať, iba to nanovo nahrať. Nesedelo to tam. To by Peter nikdy neurobil a ja by som to ani nedovolil.
A ako je to s aranžovaním?
– … potom mi je už ľúto to aj nejako neupraviť, takže sa so svojou hudbou hrám. Je tam veľa parafrází, verzií a citácií samého seba. Napríklad hudba k filmu Ako sa varia dejiny vznikala paralelne s druhou symfóniou pre Bratislavské hudobné slávnosti. Sú tam veci, ktoré sú aj v symfónii aj vo filme, len v inom nástrojovom obsadení. Čiže to získalo úplne inú atmosféru. Typický hollywoodsky orchestrálny zvuk by zbytočne prebil samotný film, a ten smiešny mix dychových nástrojov nám tam presne sadol. To sa nám podarilo aj pri filme 66 sezón, v ktorom bola hudba súčasťou filmu. Nebola to kulisa pre dej, ale mala svoju vlastnú rolu. Stala sa ďalším hercom.
Do akej miery sa dokážeš podriadiť? Musíš niekedy Petra tvrdo presviedčať, že práve tento hudobný motív bude znieť dobre? A naopak, vieš ustúpiť?
– To je práve vec, ktorú som sa za desať rokov našej spolupráce naučil. Vedieť ustúpiť. Pri prvých filmoch sa mi veľmi ustupovať nechcelo. Ale to ničomu nepomôže. Peter sa zasa naučil akceptovať oveľa viac. Väčšie hudobné hry a „provokácie“. Čiže časom sme obrúsili hrany. Čím ďalej, tým je naša spolupráca ľahšia.
Môžeme povedať, že v stabilnej dvojici skladateľ spoluvytvára rukopis režiséra?
– Pri mixovaní nových albumov som si prešiel všetky filmy, ktoré sme spolu robili, a bolo zvláštne, že to malo od prvého po posledný film podobný zvuk. Počúval to so mnou Maroš Hečko a smial sa, že je to ako od jedného skladateľa. Napríklad v každom filme je použitá trúbka. A to nebol zámer. Celým Kerekesom znejú plechové nástroje. Čiže neviem, či skladateľ spoluvytvára rukopis režiséra, ale čo sa týka hudby, vznikla taká „kerekesovská atmosféra“. (Smiech.)
Spolupracuješ aj s animátorkou Ivanou Šebestovou. Naposledy na úspešnom animovanom filme Štyri. Vnímaš ako skladateľ rozdiel?
– Ide skôr o rozdiel osobností. Ivana je iná ako Peter. Inak rozmýšľa, inak formuluje veci. Možno sme sa aj viac hádali. Ale zatiaľ sme spolu robili iba dva filmy, s Petrom pracujem desať rokov a spomínané hrany sa už obrúsili.
A čo sa týka metráže? Platí aj v tomto prípade, že čím kratšie, tým náročnejšie?
– Animované filmy majú svoje čaro aj v tom, že sú krátke. V Šebestovej filme Lionardo Mio bola jedna skladba od začiatku do konca. V prípade filmu Štyri išlo o štyri poviedky a každá z nich má svoju hudbu, sú to samostatné skladby. Bolo to náročné. Navyše nie sú finančné prostriedky, skladateľ musí byť veľmi presne pripravený. Ale aj tieto finančné obmedzenia sú štýlotvorné. Do filmu Ako sa varia dejiny sme chceli symfonický zvuk, ale na to sme nemali. Tak som to musel napísať tak, aby sme ho dosiahli aj s malým počtom hudobníkov. Ale náročnejšie je to aj štýlovo. Animovaný film je vzdialený realite. V dokumente si môžem dovoliť oveľa viac. Do postavy sa viem vcítiť, je to človek, s ktorým sa môžem stretnúť. Ale v prípade animovaného filmu ten svet existuje v Ivaninej hlave. Je to jej vnútorný svet a dostať sa do neho je ťažšie.
Tradícia filmovej hudby je u nás silná. Ako sa ti páči to, čo počuješ v súčasných slovenských filmoch?
– Pamätám si Godárove veci. To je tiež hudba, ktorá asi patrí k rukopisu režiséra, ale iné veľmi nepoznám. A musím povedať, že hudba k filmom, ktoré som videl, ma príliš neoslovila. Asi by som sa k tomu radšej nevyjadril. Možno je to aj tým, že sa šetrí. Všetko sa robí na syntetizátoroch a živý človek tam jednoducho chýba. Režiséri veľmi zle rozmýšľajú o filmovej hudbe. Peter je jedna z mála výnimiek. Napríklad Barabášove filmy sú vynikajúce. Ale hudba…
Študoval si u Ilju Zeljenku. Čo ťa ešte okrem remesla naučil?
– Úplnej otvorenosti a slobode. Veľa sme sa rozprávali. A ako sa to v dejinách stáva, tá naša „skladateľská škola“ bola obojstranná. Nielen ja som sa učil od neho, ale aj on používal veci, s ktorými som prišiel ja. Tým, že ma viedol, tak aj ja som niečo nové vymyslel a on to použil. Čaro bolo v tom, že to bolo vzájomné.
Zmenil aj tvoje uvažovanie o filme a filmovej hudbe?
– Určite. To, že filmová hudba môže byť, ak nie niečo úplne rovnocenné, tak veľmi dôležité pre film. Nebyť jeho, možno by som sa k filmovej hudbe vôbec nedostal.
Tým si už odpovedal aj na otázku ako vnímaš vzťah filmu a hudby…
– Hudba by mala byť rovnako kvalitná ako obrazová zložka filmu. Takým príkladom je spolupráca Reggia a Glassa. Obrázky a hudba. Jedno bez druhého by nemohlo existovať. Vo svete je veľmi málo filmovej hudby, ktorá ma zaujíma. Väčšinou je veľmi „stará“. Myslením, základnou paradigmou, z ktorej hudba vychádza. Je to minimálne 150 rokov stará hudba. Málokedy sa použije niečo modernejšie. Štruktúra, inštrumentácia, je to stále to isté, nie je tam nič nové. Akoby to bolo zaranžované podľa príručky. Nič, čo by naznačilo, že to bolo skomponované na začiatku 21. storočia. Williams, Shore, Zimmer. Môže to byť pekné, ale je to staré a stále rovnaké. Ak by si Jackson zobral pri Pánovi prsteňov napríklad Glassa, tá hudba mohla byť moderná a zároveň prístupná aj bežnému divákovi. K tým obrazom by to bolo čarovné. Prečo tam musí znieť tá zastaraná hudba? Prečo tá neochota riskovať?
Kto ťa hudobne zaujíma?
– Výnimkou je napríklad Morricone. On je jedným z mála, kto dokázal posunúť symfonickú hudbu ďalej. Jeho hudba nie je tá stará európska dráma, čo musí niekam dospieť. Je jednou z postáv filmu, presne nastavená na emóciu obrazu. Nebál sa používať experimentálne aranžmány. Málo ľudí pozná jeho tvorbu mimo filmu. On bol experimentálny skladateľ. A niečo sa dostalo aj do filmov, ale divák si to ani nevšimne. Žiadna krásna melódia. Niekedy je až škaredá, ak si ju pustíš bez obrazu. Napríklad Gija Kančeli. No a, samozrejme, Glass. Hovorím o jeho filmovej hudbe. Asi najlepší je Dracula. Tam som si uvedomil, že on asi nevie sám veľmi dobre vytvoriť rozmernú formu. Ale ten film ju diktuje. Tam Glass nerozmýšľa o forme, iba komponuje hudbu. Všetko, čo je na Glassovi dobré, dokázal presne zachytiť Greenaway, ktorý o ňom nakrútil dokument.
Aký si filmový divák?
– U mňa platí povestná profesionálna deformácia. Musí to byť naozaj extrémne dobrá filmová hudba, aby som si ju nevšimol. Zlá ma ruší a už nad ňou rozmýšľam.
A na čom teraz, čo sa týka filmovej hudby, pracuješ?
– Robím na animovanej opere Kamene Kataríny Kerekesovej. To je veľká výzva. Ak to vyjde tak, ako chceme, tak sa budem hudobne veľmi tešiť.
Mariana Jaremková
(autorka je filmová publicistka)