Andrea Serečinová – recenzia koncertu Požoň sentimentál vo Filmovom klube 901

Kabinet doktora Caligariho (1920, réžia: Robert Wiene)
Požoň sentimentál
Filmový klub 901, Bratislava, 24. február 1999

Sú nápady, ktoré sa zdajú byť také logické a prirodzené, že sa priam vnucujú svojim objaviteľom. S podobnou intenzitou sa musela na svet pýtať aj myšlienka spojiť projekcie starých nemých filmov so živou hudobnou produkciou. Jej realizácia sa podarila bratislavskému Filmovému klubu 901, ktorý už tretí rok uvádza v spolupráci so zahraničnými kultúrnymi centrami raz mesačne slávne tituly nemej filmovej éry. Po viacerých rockových, či undergroundových zoskupeniach, ktoré „vyplnili“ zvukové vákuum vybraných filmov (napríklad Made 2 Mate, Kosa z nosa, Bezmocná hŕstka, Free faces…) sa v deväťstojednotke vo februári t. r. predstavil Malomestský komorný orchester Požoň sentimentál.

Skôr, než prišiel na rad slávny film nemeckého expresionizmu, bolo na mieste filmového žurnálu premietnuté pôvabné dielko – slovenský inštruktážny film Práca s kliešťami, cyklus nemých miniportrétov rôznych pracovných nástrojov z 50. rokov, pravdepodobne určený k príprave žiakov na robotnícke povolania.

Hudba súboru Požoň sentimentál sa v rámci tejto akcie ocitla v zaujímavých kontextoch – koniec-koncov práve kontexty boli viackrát proklamované ako hlavný program súboru. Požoň sentimentál sa hlási k tradícii mestských salónnych orchestrov a práve tie bývali jednými z protagonistov dobovej hudobnej produkcie k filmom.

Hudba tvorila neodmysliteľnú súčasť (až na vyslovené výnimky) filmovej histórie – éru nemého filmu nevynímajúc. Či už to boli rané pokusy o synchronizovanie hudby z fonografu s filmovým obrazom, alebo živú hudobnú produkciu, ktorú vytlačil definitívne (?) z kinosál nástup zvukového filmu v 30. rokoch.

Podobne ako inde, aj v bratislavských kinách obstarávali hudobnú produkciu najmä klaviristi, no niektoré kiná mali aj vlastné orchestre až do počtu 16-18 hráčov. Hudobný repertoár kín tvorili v prípade klaviristu najmä improvizácie, ale aj dobové šlágre či vybrané úryvky diel klasickej hudobnej literatúry. K dispozícii boli dokonca špeciálne hudobné zošity s repertoárom odporúčaným pre rôzne filmové situácie. Samozrejme so zväčšujúcim sa obsadením pravdepodobne klesal podiel improvizovaných vstupov.

Marek Piaček (flauta), Ľubomír Burgr (husle), Boris Lenko (akordeón) a Peter Zagar (klavír) tvoria jadro malomestského orchestra, ktoré dnes v takejto zostave predstavuje nielen hráčsky, ale aj skladateľský potenciál. Práve kompozičná skúsenosť zostavy zrejme poznačila dramaturgiu tých (najmä improvizovaných) okamihov hudobnej produkcie k filmu Kabinet doktora Caligariho, v ktorých hudba pôsobila logicky a prirodzene. Zvukový imidž povojnovej avantgardy vhodne korešpondoval s niektorými dramatickými situáciami, vhodne vypointované boli improvizované miesta, keď hudba akoby predmetne zastupovala virtuálne zvuky na plátne, ale aj imitácie klišé operných ansámblov a recitatívov, ktoré vytvorili paralelu k melodramatickosti filmových scén. V pamäti mi utkvelo aj vydarené hudobné stvárnenie scény, kde vystrašená hlavná hrdinka zmätene pobehuje po ulici. Flauta vytvorila atmosféru akoby baletnej hudby – na chvíľu som uverila, že je to herečka, kto sa pohybuje na hudbu. Asi v druhej tretine príbehu sa na plátne začne odvíjať retrospektíva dovtedajších udalostí z pohľadu inej postavy. Od tohto miesta zvolili hudobníci, dalo by sa povedať typickú filmovú hudbu, ktorá sa nesnaží nahrádzať v tomto prípade nejestvujúci zvuk, ale skôr dotvárať jeho atmosféru. Vyznelo to veľmi logicky – veď to, čo rozprávala retrospektíva, bolo v hlavných obrysoch známe, teda už aj zvukovo stvárnené.

Spomínané pozitívne okamihy však zďaleka netvorili väčšinu hudobnej produkcie onoho večera. V súlade s dobovou konvenciou väčšinu hudobnej dramaturgie tvorili „známe kusy“, v tomto prípade z repertoáru súboru Požoň sentimentál. (Zaujímavosťou bolo použitie citátu z Glassovej hudby k filmu Koyaanisqatsi pri záverečnom bizarnom rozuzlení.) Na rozdiel od úprimne sa zabávajúceho publika som mnohé miesta vnímala ako náhodné spojenie hudby a obrazu a teda aj ako zahodenú šancu. (Asociácia atmosféry nostalgickej salónnej produkcie malomestského orchestra a starého filmu je predsa len prvoplánová a teda nedostačujúca.). K zdvihnutiu hodenej rukavice by zrejme stačilo viacej prípravy pred predstavením. Nemyslím tým len dôkladnejšie vstrebanie deja a precíznejšie „pohranie“ sa s hudbou (najmenej dvaja z hudobníkov už majú skúsenosti s filmovou či scénickou hudbou). Pomaly si už zvykám na zhovievavosť k interpretačným výkonom tohto zoskupenia. (Samotní hudobníci si ju zrejme osvojili ako prví…)

Každopádne jeden diel z cyklu Živá hudba – nemý film vo mne zanechal veľmi pozitívny dojem. Projekt s historizujúcim pozadím je typickou postmodernou kolážou. Byť pri tom bolo zaujímavým a autentickým zážitkom. Apropo: úroveň bratislavských dobových kinoorchestrov vraj bývalá všelijaká a hudobníci nemávali veľa času na prípravu, veď sa hrávali týždenne aj tri nové filmy…