Požoň sentimentál vznikol spontánne v roku 1994 na podnet členov súboru pre súčasnú hudbu VENI ensemble. Vystúpenia súboru predstavujú široké spektrum skladieb od pôvodnej tvorby svojich troch členov – skladateľov až po aranžovanú a recyklovanú hudbu rôznych štýlových období. Súbor nadväzuje na tradíciu nášho regiónu, čerpá najmä z histórie trojjazyčného mesta Prešporok/Pozsony/Pressburg (dnes Bratislava). Hrá hudbu, ktorú vytvorili skladatelia žijúci a pracujúci v Prešporku v minulosti a tiež skladby súčasných skladateľov z Bratislavy. Jednou z aktivít súboru je tzv. Volanie po partitúrach (žiadosť o napísanie skladieb, inšpirovaných regiónom, v ktorom skladatelia pôsobia), na ktoré zareagovali významní starší, už etablovaní skladatelia i mladí začínajúci skladatelia, ktorí skomponovali skladby rešpektujúce poetiku súboru.
Z širšieho hľadiska hudba súboru Požoň sentimentál nadväzuje na atmosféru strednej Európy – je zjavné, že táto časť sveta je výnimočne vhodná na polyštýlový prístup k hudbe, keďže vždy bola významnou križovatkou rôznych kultúrnych okruhov.
Prevažnú časť repertoáru dnes tvoria skladby inšpirované prostredím Bratislavy či strednej Európy. Cieľom súboru je takto pomôcť pri (znovu)oživovaní kultúrneho povedomia regiónu, mesta – spoluvyvárať regionálnu či mestskú kultúru. Z tohoto dôvodu súbor okrem festivalov súčasnej hudby pravidelne účinkuje v reštaurácii a kaviarni Prašná bašta.
Estetikou súboru je pokus o návrat k bazálnej funkcii hudby, t. j. priamy, intelektuálnou konštrukciou nesprostredkovaný zážitok z vnímania hudby. Po komplikovanom hudobnom vývoji za posledných 50 rokov, ktorý sa uberal cestou postserializmu, keď sa hodnota skladby určovala množstvom vložených informácií, cez reakciu na tento postoj, vyjadrenú minimalistickým štýlom a tzv. novou jednoduchosťou, názorovo podoprenú intelektuálmi postmoderny, sa súbor snaží nájsť východisko zo zdanlivo patovej situácie.
Už nie hudba je v centre záujmu súboru, skôr by sa dalo povedať, že hudba sa dostáva na úroveň predmetov každodenného života. Ani hudba, ani skladateľ nie sú podľa Požoň sentimentál v podstate nič výnimočné. „Starí majstri“ bývajú tabuizovaní – ak skladbu napr. Schuberta upravíte pre zoskupenie takéhoto druhu, je to podľa klasických moderne vzdelaných muzikológov narúšanie aury jeho hudby. Požoň sentimentál naopak predpokladá takýmto činom úzke zaradenie Schuberta do diškurzu o súčasnom umení dnes. Z takýmto východiskom súbor „transplantuje“ aj pieseň Michaela Jacksona do hudby dnes označovanej ako tzv. „komorná vážna hudba“. Výsledkom je podobný hudobný prejav, ktorý vyjadruje pravdepodobne to najpodstatnejšie, najpôvodnejšie a najuniverzálnejšie v hudbe. V dnešných masmédiách sa však „starý majster“ dostáva vskutku na rovnakú úroveň ako je napr. hudba k reklamám a iná „úžitková“ hudba. Jeho hudba je „zneužívaná“. Ľahko môžeme počuť Mahlerovu 1. symfóniu v reklame na mydlo, nehovoriac o Mozartovi, Čajkovskom, Orffovi, Brahmsovi, Dvořákovi a iných „klasikoch“.
A práve reakcia na tento jav, je v centre pozornosti súboru. Hrá napríklad skladbu Michaela Jacksona, avšak v danom kontexte, v úprave pre nástroje aké sú v súbore, v kontexte hudby stredoeurópskeho regiónu, vlastne vzniká úplne nová skladba, nesúca diametrálne odlišné „posolstvo“ než má pôvodná populárna skladba. To isté platí aj o tzv. vážnej hudbe. Ak vznikne úprava známej romantickej skladby pre Požoň sentimentál, skladba získava úplne iné významy a stáva sa samostatne existujúcou entitou, novou skladbou. Toto je práve oblasť, v ktorej často dochádza k nedorozumeniam medzi muzikológmi s klasickým európskym hudobným vzdelaním a súborom Požoň sentimentál, čo je však riziko každého nového, iného prístupu.
Podľa vyššie spomenutých javov nie je pre Požoň sentimentál smerodajná pôvodnosť materiálu, dôležitý je kontext, v ktorom sa konkrétny materiál uvedie. Ako materiál môže slúžiť čokoľvek, od hudby starých majstrov, cez populárnu hudbu, ľudovú hudbu, „ukradnutú“ hudbu, prekomponovanú a taktiež aj hudbu skomponovanú členmi súboru.
Ide o umelecký postoj, ktorý sa rodí z potreby uvoľňovať existujúce estetické mantinely, zotierať hranice medzi tzv. artificiálnou a tzv. populárnou hudbou, medzi jednotlivými žánrami umenia, ba dokonca medzi umením a vedou, či medzi umením a každodenným životom. Umenie pre Požoň sentimentál predstavuje priestor, v ktorom sa niečo „zlé“, banálne, nezmyselné, (napr. gýč), môže pretaviť na niečo pozitívne, „dobré“, na niečo, čo má zmysel.
V konečnom dôsledku súboru ide o hľadanie novej cesty, o kontakt s publikom na novom základe, t.j. v priestore „bez centra“. V poetike Požoňu sentimentál ide o uvedomenie si a o realizovanie takéhoto priestoru – o opustenie prístupu k hudbe, ktorý stavia vždy určitú oblasť do centra diania, čím sa ostatné oblasti hudby dostávajú na perifériu. Napr. ak postavíme do centra majstrovské diela významných skladateľov, ocitá sa celá populárna, úžitková hudba na periférii a naopak, v niektorých estetických systémoch ovplyvnených ekonomickými vzťahmi sa do centra dostáva populárna hudba, v dôsledku čoho zase tzv. vážna hudba zostáva na okraji.
Repertoár súboru tvoria z väčšej časti pôvodné skladby jeho členov a iných názorovo blízkych skladateľov rôznych generácií. Na tomto mieste opäť musíme zdôrazniť nemožnosť rozlíšiť či je hudba pôvodná, odvodená, požičaná, či dokonca ukradnutá: jedným z hlavných znakov hudby Požoň sentimentál je úplná bezvýznamnosť pôvodu materiálu, ktorý je použitý v procese tvorby. Porovnajme napr. úvod a záver Zagarovej skladby Čakal som Ťa v Carltone: úvod predstavuje techniku bitonality, záver je jednoduchý maďarský tanec akoby prevzatý z dajakej Bratislavskej kaviarne. Piačekova Desirée recykluje srbskú ľudovú pieseň, v podobe, ako ju začiatkom storočia aranžoval slovenský skladateľ Dezider Lauko na čo neskôr nadviaže jednoduchým sledom akordov – úplným komprimovaním pôvodnej skladby výlučne na jej harmonický priebeh.
Proces úprav, aranžmánov, transkripcií, variácií, recyklácií pôvodného hudobného materiálu až po finálny produkt, ktorým je skladba v podaní súboru Požoň sentimentál môže byť veľmi dlhý, neprehľadný a niekedy trvá i niekoľko storočí.
Marek Piaček, Peter Zagar, 1998